Téma k poslechu: Co se životem
Vyberte si své téma Předplatné
Foto: Thinkstock.com

Nuda v kresle

Terapia pripomína pocit, keď som ako dieťa odpovedal pred tabuľou.

Peter Kuric

8. 10. 2010

Možno nič ako “skvelý život” neexistuje a ja som len rozmaznané dieťa, čo odmieta dospieť. Ale možno mi naozaj niečo je. Kto to má vedieť, ak nie oni?

Istá forma nihilizmu bola vo mne vždy. Ale až ďaleko od domova, na štúdiách v zahraničí, sa začalo diať niečo, čo ani sám neviem presne pomenovať. Niektorí tomu hovoria peklo, niektorí depka, niektorí úlet. Mne sa nepáči ani jedno z tých slov, pretože neviem, čo vlastne znamenajú.

Ako zle je dosť zle? Ako zle mi musí byť, aby som to mohol nazvať peklom alebo depresiou? Pre mňa nie je dostatočný dôkaz toho, že som v **** ani na sto krvavých rán po zúfalých zásahoch žiletkou, ktorými som sa snažil zastaviť svoje úzkostné stavy. Konkrétny pocit bolesti je lepší ako nekonkrétny pocit prázdnoty.

Za posledný rok som vyskúšal deväť terapeutov. U toho posledného som sa usadil. Vyčerpal som totiž všetky ostatné možnosti vo svojom meste a chodiť do denného stacionára sa mi nechcelo. Až taký blázon predsa nie som.

„Bol síce v nemocnici kvôli predávkovaniu liekmi a podrezaným žilám, inak ale vyzerá v pohode. Usmieva sa a asi mu teda nič moc nie je,“ zapísal si jeden terapeut do svojej správy.

Ďalší pre dobro veci rozoberal iba moje detstvo a sexuálny život, tretí hulil v ambulancii jednu cigaretu za druhou. Ten „najmúdrejší“ z nich, skúsený bratislavský psychiater, mi ako liek na predávkovanie benzodiazepínmi predpísal tri krabičky Xanaxu. Pri prvej slabšej chvíľke som sa neokúňal a zapil 25 tabletiek (viac som po ruke nemal) pár panákmi whiskey. Keď už, tak už.

Pozeráte filmy Woodyho Allena? Tak potom presne viete, ako to vyzerá. Ja a môj terapeut to máme rovnako. Neležím síce na koženej pohovke, tvárime sa modernejšie a sedíme oproti sebe v dizajnových kreslách z Ikea. A predsa je to prinajlepšom absurdné. Jednoducho, nič sa tam nedeje.

Dostávam stále tie isté otázky – nudné, otravné, prázdne. Stále ten istý neprítomný pohľad, stále to isté pomalé tikanie hodín. Hľadím do rohu a vymýšľam, čo povedať.

Prídem, sadnem si a – terapeut je ticho. Zíza na mňa a ja po chvíli uhnem pohľadom. Je mi to nepríjemné. Pozerám do zeme a oznamujem, že opäť neviem, o čom mám hovoriť. Jeho typická reakcia? „Čokoľvek, čo vás napadá.“

Terapia nie je ako ísť s kamarátom na pivo. Pripomína to skôr pocit, keď som ako dieťa odpovedal pred tabuľou. Prečo tam teda chodím? Neviem. Asi mám nejasný pocit, že so mnou nie je všetko v poriadku a niekto by mi v tom snáď mohol pomôcť.

Som schopný normálne fungovať. Chodím každý deň do práce, usmievam sa na ľudí okolo seba a pri tom všetkom necítim absolútne nič. Občas sa stane, že sa predávkujem liekmi, napadne ma skočiť z mosta alebo sa porežem. Doteraz mi nikto nepovedal, či terapiu potrebujem alebo nie. Vraj je to na mne a na mojich finančných možnostiach.

Väčšina doktorov, ktorých som stretol, si myslí, že diagnóza je len nálepka a treba liečiť celého človeka. Žiadnu diagnózu mi nepovedia. Ale načo tie diagnózy potom existujú? Keď nemám diagnózu, som zdravý, nie? Tak ako to, že mám potom za sebou pár neúspešných pokusov o samovraždu? Keď sa spýtam svojho terapeuta, odpovie mi protiotázkou.

Možno je chyba vo mne. Správam sa každú chvíľu inak. Moja nálada sa zmení 50× za deň a vraj zakrývam svoje pocity. Ale nie je predsa samozrejmé, že keď som kdesi hlboko dole, schôdzku s terapeutom radšej zruším, alebo na nej hrám určitú naučenú rolu?

Využívejte celý web.

Předplatné

Terapeut ma asi nemá šancu spoznať, a tak sa snažím pomôcť si sám. Máme tu už zopár rokov informačnú spoločnosť a článkov o diagnózach a postupoch ich určovania visia všade na sieti mraky. Zapájam sa do odborných diskusií, behám po serveroch pre pacientov a čítam tie isté vedecké časopisy, ako môj terapeut.

Každý, kto má prístup na internet alebo do knižnice, sa dnes už logicky snaží zistiť o svojich problémoch viac. Lenže, žiadny doktor na svete nemá rád, keď sa pacient snaží sebadiagnostikovať.

„Attention seeking behavior“. Tak znie najhoršia z nálepiek, ktorou terapeuti, chirurgovia na pohotovosti a sestry v nemocnici krotia môj záujem dozvedieť sa, o čo ide. Pretože človek, ktorý si ublížil sám, asi pomoc nepotrebuje…

Diskuse 0