Vyberte si své téma Přístup k hlavnímu obsahu
Foto: Lenka Kerdová, YoungRealArt.com

Skok do prázdna

To nepoznané nejsou naši rodiče, náš partner nebo šéf. Jsme to my sami. Naše temné stránky, kterým se vyhýbáme.

Poznáme reakcie našej rodiny či kamarátov, vieme naspamäť cestu domov a ešte stále si možno pamätáme básničky, ktoré nás donútili naučiť sa na základnej. I keď nám to môže prísť všetko naoko stabilné a zautomatizované, zabúdame na jeden dôležitý element – samých seba. Čo o sebe vieme? Nakoľko za seba môžeme dať ruku do ohňa? Existuje akási hranica, ktorá to staré a dobre známe oddeľuje od nového a nepoznaného. A tá hranica je krehkejšia a bližšia, ako je nám po vôli.

Písal sa rok 2015, keď som sa začínala pohrávať s nápadom začať vlastnú psychoterapiu. Psychológovia sa jej skôr či neskôr nevyhnú a ja som bola na ceste sa ním stať. No nebolo to ľahké ani pre mňa a zahanbene si musím pripustiť, že i ja som musela bojovať proti tým starým známym stereotypom:

  • „To ja nepotrebujem.“
  • „Som dosť silná, aby som to zvládla sama.“
  • „Nemôžem si to finančne dovoliť.“

No zvedavosť a túžba zbaviť sa alebo aspoň odľahčiť sa o to bremeno, čo ma v tom období ťažilo, boli silnejšie. Moje prvé sedenie sa odohralo v marci. I ja som zo začiatku verila, že to bude na pár sedení, predsa som ľahký prípad, nie? Prekonala som svoju nespavosť, zlepšila vzťahy s mužmi, naučila sa ovládať menej mojím egom.

24. září 2020

Hovory o člověku: Vina

Jáchym Gondáš, Jakub Jan Zlámaný

To boli výsledky prvých mesiacov. Teraz je to už rok. Rok krvopotnej práci na sebe, rok, čo narážam na svoje silné stránky i slabosti, rok, čo sa snažím zmeniť isté časti mňa, ktorým sa nechce odísť a vysmievajú sa mi do očí: „Nuž, toto si ty. Čo s tým urobíš?“

Ako napríklad na trampolíne.

Jeden večer sme sa s priateľom vybrali do centra, ktoré je špecifické vďaka profesionálnym trampolínam, bazénu s penovými kockami a vybaveniu pre akrobatickú gymnastiku a parkour.

Z nápadu môcť si vyskákať dušu na trampolíne bolo moje detské ja nadšené. No len do chvíle, kým môj priateľ nezačal robiť vo vzduchu kotrmelce a ja som začala cítiť vnútri mňa blok, ktorý mi nedovolil ani len sa odvážiť to vyskúšať. Aspoň raz. Bez šance…

Dobre, nemusíme všetci robiť saltá. I keď ešte do toho večera ich nevedel robiť ani on a teraz mu to šlo s akousi stále väčšou a väčšou ľahkosťou. Súperivé decko vo mne soptilo. Presunula som sa na väčšiu profi trampolínu, za ktorou bol veľký prázdny priestor naplnený penovými kockami. Decká tam veselo skákali s rozbehom z trampolíny, zo salta, s otočkou… Jednoduché, to zvládnem.

Nabrala som poriadny švih, priblížila sa k tzv. priepasti a… Neskočila. Vyskúšala som to druhýkrát, tretí… Nič. Zatiaľ čo chlap, čo sa nazýva mojím frajerom, pochopiteľne s rozbehom a so saltom. Hodila som sa do penových kociek len tak, mimo trampolíny. Bolo to ako skočiť do perinky, minimum adrenalínu, maximálne bezpečie. A tak som sa vrátila na trampolínu.

Skákala som do výšky sťa klokan smerujúc stále bližšie a bližšie k okraju. K tej hranici, za ktorou bolo len prázdno s tisícmi farebných penových kociek. Posledný skok a som tam. No tak, veď to nič nie je, vravím si v hlave, no moje telo spomaľuje až napokon úplne zastavuje. Ani tentokrát som to nezvládla.

A najhoršie bolo, že som ten pocit nejak dôverne poznala.

Nepokúsiť sa spraviť salto, či skočiť z trampolíny do prázdna samozrejme nie je žiadna tragédia. Problém je nehýbať so svojimi strachmi, nevychádzať zo svojej (toľkokrát omieľanej) komfortnej zóny, nerobiť tie kroky, ktorými sa možno nebezpečne priblížiť k tej hranici nového a neznámeho.

A to nepoznané nie je ani náš partner, rodičia, či nebodaj šéf. Sme to my sami. Naše temné stránky, ktorým sa vyhýbame, naše vlastnosti, s ktorými sa denno denne stretávame, no keď im dáme meno, prídu nám zrazu ako niečo nové. Niečo, čo sme mali celý čas pod nosom, no zo zvyku sme to nechávali imobilné a mysleli si, že inak to ani nejde. Ako nešlo mne na trampolíne urobiť salto.

  • Rozbeh: pomenovať vlastné emócie
  • Výskok: pozrieť sa svojím staro-novým strachom do očí
  • Tvrdý dopad: priznať si ich
  • Odraz: akceptovať sa
  • Zoskok: niečo zmeniť

Hej, skoky do prázdna vedia prekvapiť. 

Psychologie.cz je společným dílem...

...psychologů a psychoterapeutů a vás, čtenářů. My píšeme, natáčíme, radíme, upřímně sdílíme naše profesní i osobní zkušenosti. Vy nám posíláte náměty a skládáte se na honoráře autorů a provoz webu. Díky tomu můžeme psát a mluvit jen o věcech, které dávají smysl. Nemusíme brát ohled na vkus masového publika ani na zájmy inzerentů – na našem webu nenajdete jejich reklamy ani PR články.

Jako předplatitelé získáte neomezený přístup k hlavnímu obsahu, budete moci kdykoli sledovat naše online kurzy a přednášky, otevře se vám možnost využívat naši poradnu a také ulevíte očím, protože články budete moci nejen číst, ale i poslouchat. Platba je jednoduchá a bezpečná. Pro představu: roční předplatné vás vyjde na 31 korun týdně, to je jako deci vína nebo jedno malé pivo. Připojte se k nám a podpořte nás. Děkujeme.

Varianty předplatného

Články k poslechu

Svět proti nim

Kdo nedokáže zpracovat svou vlastní temnotu, vidí ji všude okolo sebe.

7 min

Proč jsou lidi sprostí

Jaké psychologické mechanismy proměňují online komunikaci ve snůšku splašků?

12 min

Rodina jako příběh

Děti mají radši tátu? Nechtějí být u dědy? A co vy, když jste měli trápení …

8 min

Mozek zamrzlý v bolesti

Trauma je jako zlomenina kosti. Zastaví vývoj, nedovoluje růst, říká Peter Pöthe.

19 min

Stín pochvaly

Slýchali jste odmala, jak jste chytří a šikovní? Možná se dodnes bojíte dát najevo opak.

8 min

Otevřít audio sekci