Umieranie je zvláštny moment na hranici dvoch svetov. Každá minúta navyše je darom a prekliatím zároveň.

Nie je tomu ani rok, čo som sa stretla so smrťou, a tie chvíle ostanú navždy v mojej pamäti. Život sa vo svojej nevyspytateľnosti dokáže škaredo zvrtnúť.

Sanitka, nemocnica, pár rýchlych vyšetrení a jednosmerka na predoperačné. Cievkovanie je prekvapivo neutrálne, len žily praskajú pri snahe napojiť ma na infúzie. Nakoniec sa to podarí a ja ostávam ležať odovzdaná a ponáram sa hlboko do seba. Ruch naokolo sa stráca a ja vnímam len údery svojho srdca.

V mozgu hučí siréna a blikajú červené kontrolky. Každá bunka po mne hystericky kričí, že je to veľmi zlé a že umieram. Je mi jasné, že je to kritické, keď sa mi do vedomia dostáva takáto správa od môjho tela. Nemôžem urobiť nič, situácia je už dávno za hranicami mojich možností.

Umieram.

Čosi vo mne pomaličky vyhasína. Prekvapuje ma, že nie som vystrašená. Žiadne výčitky nad životom, len ma mrzí, že som nestihla mame povedať, že ju ľúbim.

Toto je to ten moment, ktorého sa ľudia tak boja? Ja si tu len ležím a viem, že mám iba dve možnosti. Smrť je tak blízko a je na nej čosi lákavé. Prináša neopísateľný pokoj a sľubuje omnoho viac. To viac je však za hranicou odkiaľ už niet návratu, schované za oponou kam nemôžem dovidieť.

Nech už to skončí

Na chvíľu sa pohrávam s myšlienkou, že zomrieť nebude až také strašné, ako sa o tom zvykne hovoriť. Možno je čas vzdať to a ísť odhaliť tajomstvo, ktoré prichádza po živote. Som zvedavá, ale...

...ale ten pokoj začína byť otravne nudný. Som mladá a moja krv, ktorá sa práve nezráža, je stále horúca. Život je ťažký a plný bolesti, ale práve tá bolesť ho robí jedinečným a odlišuje ho od pokojnej smrti. Chcem cítiť bolesť! Robiť chyby, ktoré zraňujú, a potom s úsmevom sledovať, ako sa rany hoja. Rast bolí – ale tak krásne, tak ináč.

Chcem žiť. Ráno stvárať hlúposti, na obed pre ne plakať a večer sa z nich smiať, múdrejšia a lepšia.

Možno zomriem a možno ma zachránia. Ak si však mám vybrať, chcela by som ešte žiť. Ak zomriem, aspoň sa dozviem, čo je po smrti, a príde nové dobrodružstvo. Ale ja chcem žiť!

Musím sa vrátiť do reality, prevážajú ma na operačnú sálu. Tvár sa mi kriví zakaždým, keď mi opäť praskne cievka pri snahe napichnúť ju. Z rúk mi trčí hromada hadičiek a ja si v duchu hovorím sama pre seba, nech sa stane, čo sa má stať, som zmierená s oboma možnosťami, len nech už to skončí. Som unavená fyzicky aj psychicky.

Anestéziologička mi na tvár nasadí masku.

Prvý nádych – fuj, tá anestézia je fakt hnusná.

Druhý nádych – ako dlho bude trvať, kým príde bezvedomie?

Tret…

Všetky tie maličkosti

Len ťažko sa dajú opísať tie zmiešané pocity, keď som sa prebrala. Pri pohľade na moje zúbožené telo mi vybehli slzy. Kanyly, katétre, čúrací sáčok, obrovské modriny po celom tele.

Bola som nažive. Prežila som! Doktori čarovali a moje telo to nevzdalo. I'm lucky girl!

Týždeň na JISke a bolesť ako sústavný kamarát boli začiatkom môjho prerodu. Dostala som šancu žiť, novú jazvu a desať transfúzií.

Tento zážitok ma zmenil a naučil ma viac vnímať Tu a Teraz, tešiť sa z drobností, nekonečne milovať svoje telo a každučkú bunku v ňom, hovoriť, čo cítim, a radovať sa aj z nepríjemných vecí. Paradoxne som vďaka tomuto zážitku našla úžasného muža, ktorý mi dal šancu urobiť hlúposť a ísť za ním cez pol Európy. Oplatilo sa, chystáme svadbu.

Užívam si život a všetky tie maličkosti, ako keď mi pes robí naschvály a ja by som ho najradšej roztrhla jak hada, ako keď snúbenec nechá v kuchyni bordel jak v tanku a mne sa chce rozplakať, ako keď poviem mame, že ju ľúbim.

Život je proste úžasný, aj keď je krehký a dokáže sa v sekunde zvrtnúť.

P. S. 1: To, ako zlé to so mnou bolo, som sa dozvedela až pár dní po operácií. Moja šanca prežiť bola údajne 1 : 1.

P. S. 2: Hovorte svojim milovaným, ako veľmi pre vás znamenajú, vždy, keď to cítite.

Hrobárova Dcéra

Chcete se i vy podělit o své myšlenky nebo příběh formou článku? Napište nám na mail redakce@psychologie.cz